Pohár vody 01

Chodieval som často na to miesto v parku a v duchu som mu dal meno  Kút neviditeľnosti. Bolo oddelene od rušného chodníka širokým, hustým  živým plotom. Málokedy tam niekto zablúdil a tak som tam rád chodieval čítať. Ponad plot ohraničujúci park len kedy-tedy,  zdanlivo samostatne, preplávala ľudská hlava. Niekedy, no bolo to veľmi vzácne, sa hlava pomaly otočila a oči chodca za plotom na mňa ľahostajne hľadeli. Túžil som zachytiť ten pohľad, no ľudia na druhej strane si ma nikdy nevšimli. Prešedivený šesťdesiatnik bol pre vysokých mladých ľudí, schopných vidieť ponad plot nezaujímavý. Preto som dal tomu miestu tak zvláštne pomenovanie. Okrem mojej obľúbenej lavičky tam bola ešte jedna. Stála  hneď za kríkmi živého plota, skoro utopená v jeho listoch. Medzi oboma lavičkami bolo malé pieskovisko s prekvapujúco veľkým množstvom piesku.

V ten deň, neskoro odpoludnia prišla do Kúta neviditeľnosti mala rodinka. Krásna mlada, vysoká, štíhla žena s dlhými nohami v krátkych minišatách tlačila kočiar s dieťaťom. Vlasy s matným leskom a farbou ľanovej kúdele   jej voľne splývali na plecia. Pri každom dôraznom kroku sa nadvihli a následne ako v spomalenom filme padali späť.  Modre oči živo pozerali okolo. Vedľa nej kráčal muž, ktorý nemohol mať ďaleko od štyridsiatky. Pravou rukou ju pokojne objímal okolo pása a  nespúšťal z nej zrak. Určite netušil, a ani po tom nepátral, kam ich žena vedie. Spomalila, rozhliadla sa  a zamierila rovno k voľnej lavičke. Na letných šatách mala vzor z veľkých žltých kvetov na čiernom podklade.  Zdalo sa, že živý plot náhle rozkvitol, keď si sadla na lavičku pod nim. Opustený kút parku ožil a celý sa napriek slnečnému podvečeru rozjasnil . Muž so ženou spoločnými silami vybrali dieťa z kočíka. Vystrojili ho formičkami a žena mu pomohla prejsť k pieskovisku. Tam ho posadila na vyhriaty piesok, čupla si k nemu a ukazovala mu, čo všeličo sa dá na takom mieste stvárať. Jej partner sledoval každý jej pohyb, reagoval na každý jej úsmev a gesto.  Ja som tiež zabudol čo som tam pred ich príchodom robil. Mal som ohromnú chuť vybrať fotoaparát a zachytiť tú rodinnú atmosféru plnú materinskej a mileneckej lásky, obdivu, dôvery a pochopenia. Žena vždy radostne zatlieskala a  hrdo sa usmiala na svojho partnera, keď dieťa správne urobilo čo mu vysvetľovala. Podľa  farby oblečenia som usúdil, že to dieťa je chlapec. Chodiť sa určíte naučil len prednedávnom a tak som mu hádal tak rok a pol. Po čase ho  hra v piesku  zaujala natoľko, že už matku nepotreboval. Nevadilo jej to, ba zdalo, že ju synova samostatnosť teší . Vrátila sa na lavičku k mužovi. Sadla si k nemu, oprela sa oňho chrbtom a hlavu si oprela o jeho plece tak, aby videla na dieťa. Malý si občas skontroloval, či sa matka na neho pozerá. Sledovala ho neustále a keď sa ich pohľady stretli vždy ho úsmevom povzbudila.
Zrazu jej úsmev zneistel. Pozerala sa priamo na mňa. Asi až teraz si uvedomila, že tam nie sú sami  a všimla si môj uprený pohľad. Hľadel som na ňu skratka ako Teleman na nové vráta. Okamžite si stiahla okraj sukne, ktorý sa jej trosku vyhrnul. Už sa neusmievala - mračila sa. Mrzelo ma, že som zapríčinil zánik tej kúzelnej atmosféry, chcel som pokračovať v čítaní, no po pár minútach som sa pristihol, ako sa na ňu opäť pozerám. Ospravedlňujúcim úsmevom som chcel zmierniť svoj priestupok, no ona ho neprijala. Voľačo povedala mužovi, o ktorého sa opierala. Ten sa na mňa skúmavo pozrel. Pár sekúnd sme si hľadeli do očí. On spýtavo a výhražne, ja bojazlivo a ospravedlňujúco. Napokon výhražný ton z jeho pohľadu zmizol. Chápavo sa usmial, spustil zo mňa zrak a upokojoval ženu po svojom boku. Dôverovala mu. Cítil som aj na tú diaľku, ako jej napätie poľavuje. Muž jej opäť čosi hovoril a zdalo sa, akoby ju o niečom trpezlivo presviedčal. Po chvíli mierne prikývla a urobila čosi, čo ma šokovalo.  Mierne roztiahla nohy, nasmerovala svoj rozkrok ku mne a dovolila mi vidieť jej pod sukňu. Jej čin mi takmer  vyrazil dych. Jasne som videl, že to nebola nepozornosť ale zámer. Pochopila, aký zmätok vo mne vyvolala, lebo teraz sa ona ospravedlňujúco usmiala. Potom sa na lavičke usadila čo najpohodlnejšie, stále sa opierajúc o svojho sprievodcu. Vôbec jej nevadilo, že pri tom mechrení sa jej sukňa vyhrnula dosť vysoko. Naopak, keď si to všimla, potiahla si ju ešte vyššie a na bruchu si ju pekne uhladila. Nohy roztiahla o trosku viac a tak som mal možnosť vidieť jej biele čipkou ozdobene nohavičky. Boli drobné, na boku a medzi nohami sa zužovali na tenučkú šnúrku. Bol som uchvátený a neskonale vďačný. Videla to na mne a asi hneď o svojom zistení informovala partnera.  Ten ju po chvíli  opäť o čomsi začal presviedčať. Zdalo sa mi, že sa zľakla, lebo mimovoľné pritiahla nohy k sebe. Odtiahla sa od neho a neisto na mňa pozrela. Muž sa na ňu láskavo usmial, volaco jej povedal a upokojujúco  pohladil po líci. Bolo vidieť, že jej neistota mizne. Váhavo vstala z lavičky a vošla opatrne medzi mužove roztiahnuté nohy. Čakala. Muž jej opäť čosi povedal. Ona neodpovedala, len zas  prikývla. Vzápätí jej stiahol nohavičky! Najprv len do polovičky stehien, potom po členky a napokon jej pomohol z nich vystúpiť. Bola ku mne otočená chrbtom, no určite cítila môj pohľad a tak sa bojazlivo obzrela. Jasne som videl, ako sa chveje. Muž si odložil jej nohavičky do vrecka, vsunul obe svoje ruky pod jej krátku sukňu a pevným stiskom bokov jej dodával odvahu. Pomáhalo to. Zdala sa byt istejšia keď ju pustil a ona vykročila spomedzi jeho nôh. Usadila sa na svojom mieste  a zaujala tú istú polohu ako predtým.  Chrbtom sa oprela o muža a hlavu si polozila na jeho pravé plece. Nohy pohodlne roztiahla, sukňu si vyhrnula až na brucho, kde ju dôsledné vyrovnala a vyhladila záhyby. Zdalo sa, akoby svojim lonom chcela zachytiť ešte zopár lúčov zapadajúceho slnka, no ja som cítil, že to zámerne vystavuje svoje pohlavie môjmu pohľadu. Urobila to úplné dobrovoľne a nezištne, bez akýchkoľvek postranných úmyslov, čisto ako prejav milosrdenstva, len pre moje potešenie. Škoda, že lavičky boli tak ďaleko od seba, no i tak bol jej dar veľkolepý. Lono mala úplné vyholené, brucho krásne ploché, stehná pevné a farbu pokožky všade rovnakú. Zjavne sa chodievala opaľovať nahá. Čas pre mňa prestal existovať. Nemám predstavu, ako dlho to trvalo.  Všimol som si len  pohyb, ktorým jej muž vsunul ruku do výstrihu na šatách. Hladil jej dlaňou prsníky a prstami sa hral s bradavkami. Páčilo sa jej to, lebo otočila k nemu svoju tvar a milo sa usmiala. Následne zavrela oči a úplne sa oddala do našej moci. Možno by sme takto v trojici vydržali až do tmy, keby slnko predčasne pre mňa nezhaslo. Nie to na oblohe, ale to v jej rozkroku. Syn asi zbadal, že matka nereaguje na jeho kontrolne pohľady a po niekoľkých márnych pokusoch pritiahnuť jej pozornosť, rozhodol sa veci osobne napraviť. Aby sa k nej dostal čo najbližšie, vošiel medzi jej roztiahnuté nohy a hlásil sa o svoje pravá. Matka sa spamätala, pohladila ho po vlasoch a svoju nevšímavosť chcela odčiniť prúdom milých slov. No malý sa nedal tak lacno odbiť. Stále sa čohosi hlasne dožadoval. Všetci traja sme pochopili, že idylka skončila. Ženin spoločník nechcel túto skutočnosť spočiatku prijať, no ona mu dala dôrazne na vedomie, že pre tuto chvíľu je koniec potešeniu a treba sa postarať o chlapca. Muž si neochotne vytiahol ruku z jej výstrihu, nahol sa k chlapcovi, chytil ho pod pazuchy a jedným ťahom ho spomedzi ženiných nôh preniesol do svojho náručia. Opäť som na okamih zazrel jej odhalene lono, no ozaj len na chvíľku, lebo vzápätí pritlačila kolená k sebe, zhrnula si sukňu dole a postavila sa. Zjavne sa pripravovali na odchod. Keď žena upevňovala chlapca do kočíka, naskytla sa mi ešte poslednýkrát možnosť zazrieť intímne časti jej tela.  Muž zbieral v pieskovisku formičky a lopatku s kýblikom. Cítil som, že to celé nemôže takto skončiť a chcel som im obom poďakovať. Vstal som a okolo pieskoviska sa približoval k žene s dieťaťom. Zbadala ma, pozrela sa mi priamo do očí a spokojne sa usmiala. Muž prikročil k nej a spoločne očakávali, čo im poviem. Najvrúcnejšími slovami, akých som bol v tom momente schopný, poďakoval som im obom za dar, ktorý mi dnes večer dali. Bol som presvedčený a aj som im to povedal, že krása a milosrdenstvo mladej ženy mi navždy zostanú v pamäti. Obaja sa usmiali a muž sa spýtal, či ich nechcem odprevadiť k autu. Potešilo ma to a rýchlo som zo svojej lavičky zobral knihu a fotobrašňu. Žena s dieťaťom už pomaly kráčala k východu z kúta parku, ktorý som si v duchu premenoval na Kút zázrakov. Muž ma počkal a potom sme sa s malým odstupom spoločne vydali za ženou. Keď som si uvedomil, že pod minišatami je nahá, chytal ma závrat a veľmi som  ľutoval, že je úplné bezvetrie. Musel som sa však sústrediť na mužove slova. Povedal, že jeho manželka sa vola Lenka, ich syn je  Miško a jeho volajú priatelia Paťo.  Je námorný dôstojník a často býva preč z domu. Na zaoceánskej lodi dlhé týždne živú ženu ani nevidí a tak vie, čo je pohlavná abstinencia. Aj teraz sa len pred pár hodinami vrátil domov a nevie sa nabažiť pohľadu na svoju ženu, dotykov jej vlasov a pokožky, vône jej tela. S Lenkou sa vraj oženil pred dvomi rokmi. Spoznal ju, keď mala sedemnásť a bezhlavo sa do nej zamiloval. Dovtedy sa vraj pre svoj kočovnícky štýl života nechcel ženiť, no keď ju spoznal všetko sa zmenilo. Jej krása a dôvera k jeho rozhodnutiam ho očarili a vyvolali v ňom túžbu založiť si rodinu. Vedel, že nebude môcť byť stále s ním, ale chcel cítiť, že ho niekde čaká a to miesto bol rozhodnutý považovať za svoj domov.  Prišli sme k autu. Muž ho otvoril, syna vybral z kočíka a uložil do sedačky na zadnom sedadle. Lenka si sadla k nemu. Chcel som sa s nimi rozlúčiť, no muž ma opäť prekvapil. Pozval ma k ním a ukázal na sedadlo vedľa seba. Nemal som  dôvod pozvanie neprijať.

Autor povídky: Pato